Diagnostická príručka

DSM (Štatistický manuál pre mentálne poruchy) je systém klasifikácie symptómov správania sa človeka. Žiadna z diagnóz nie je podporená objektívnymi dôkazmi fyzickej choroby, nemoci alebo vedy. Obsahuje viac ako 300 duševných porúch.

Dôležité fakty

Simon Wessley, profesor na King’s College a v Maudsleyovej nemocnici v Južnom Londýne, zorganizoval prieskum a hlasovanie medzi 150 odborníkmi na duševné zdravie z celého sveta. Podľa ich profesného názoru bol DSM jedna z 10 najhorších publikácií v histórii psychiatrie.
O existencii alebo zrušení duševných „porúch“ sa hlasuje na základe faktorov, ktoré nemajú nič spoločné s medicínou. V skutočnosti psychiatria pripúšťa, že ešte nedokázala príčinu alebo pôvod ani jednej z duševných nemocí.
Teória, že „chemická nerovnováha“ spôsobuje „duševnú nemoc“, bola úplne zdiskreditovaná.
I keď psychiatri tvrdia, že tomografia mozgu je schopná detekovať niektoré duševné poruchy, neexistuje pre to žiadny vedecký dôkaz a lekáski oborníci hovoria, že takéto tvrdenia sú neetické.
Diagnostický a statistický manuál duševních poruch (DSM-IV) APA uvádí, že pojem „duševní porucha“ se v publikaci nadále objevuje, „protože jsme za něj ještě nenalezli odpovídající
náhradu“.

Rok 2013 nám priniesol nový DSM-5, americký Diagnostický a štatistický manuál mentálnych porúch (Diagnostic and Statistical Manual of Mental Disorders), najnovšie znenie opisov psychiatrických chorôb. Je to skutočný vrchol americkej pseudovedy, ktorý by mohol viesť k tomu, že čoskoro vyhlásia za bláznov všetkých. Elita psychiatrov USA má očividne v pláne, premeniť svet na blázinec. Jediná výhoda tejto vo všetkej tichosti uskutočnenej akcie spočíva v tom, dlhodobo zaistiť obrat farmaceutických spoločností, žiadna ďalšia výhoda mi neprichádza na um. To, čo sa číta ako pesimistický scenár konca sveta, ku ktorému ja osobne inak nemávam sklony, sa čoskoro stane oficiálnou doktrínou medicíny vyučovanej na školách, ak nebudeme hromadne protestovať. APA, teda americká psychiatrická spoločnosť (American Psychiatric Association) v DSM-5, ktorý je bibliou psychiatrickej komunity, definuje čo je ešte normálne, a čo už je poruchou a stáva sa patologickým dianím, ktoré vyžaduje terapiu. DSM už tradične ovplyvňuje medzinárodnú klasifikáciu chorôb (ICD), naše definície chorôb.

Niekoľko príkladov hroziacej pandémie duševných chorôb:

Kto tri razy do týždňa stratí kontrolu nad množstvom konzumovanej potravy a obed premení na obžerstvo, nestratil dočasne zmysel pre mieru a nie je ani nestriedmy. Trpí nutkavým jedením (binge eating) a treba ho psychiatricky (a teda chemicky, pozn. prekl.) liečiť. A vtedy sa iste čoskoro vynájde zodpovedajúci medikament na túto ťažkú chorobu, pretože farmaceutický priemysel je skrátka vynaliezavý. Niektorí si to síce uvedomili a použili výrazy ako „vymýšľači chorôb“, mnohí sú však za takéto odľahčujúce diagnózy zrejme vďační. Ak ste boli voľakedy „nenažraná sviňa”, dnes ste „nutkavý jedák“ s nárokom na súcit a liečbu.

Zatiaľ čo doteraz ste na získanie diagnózy „depresia“ museli vykazovať symptómy ako smútok, potrebu rozjímať, pocity menejcennosti, strata radosti zo života počas doby najmenej dva mesiace, teraz stačia už iba dva týždne. Takže kto je mesiac po smrti svojho partnera ešte stále smutný a bez nálady a doteraz bol považovaný za smútiaceho rodinného príslušníka, po novom už trpí depresiou. Rovnako aj úpadok svojej firmy by moderný človek mal láskavo prekonať v priebehu 14 dní, inak mu tiež hrozí táto osudová diagnóza. V čase rýchleho spôsobu života je zrejme primerané aj to, že žiaľ z nešťastnej lásky trvajúci viac ako dva týždne vedie k diagnóze depresie. Dr. Schmiedel, od ktorého som sa o týchto Jóbových zvestiach nového DSM-5 v jeho maile s aktualitami prvý raz dozvedel, to vystihol s výrokom: “Kto smúti dlhšie, je skôr cvok” (súvis s bavorským filmom).

Ak ste si nenašli tú svoju diagnózu teraz, žiaden strach, neskôr si vyberie každý, napríklad kto sa bezdôvodne škrabe. To, čo voľakedy vôbec nestálo za zmienku, je teraz podľa (novej) pravdy syndróm chorobného škrabania pokožky (skin picking dysorder).

Americkí psychiatri majú niekoľko darčekov aj pre našich maličkých, na ktorých sa dá zarábať ešte dlhšie: Ak sa v návale zlosti s krikom hodili o zem a doteraz to bolo považované za fázu vzdoru, odteraz majú nárok na diagnózu disruptívna porucha regulácie nálady (DMDD resp. Disruptive Mood Dysregulation Disorder), údajne závažnú poruchu s potrebou liečby.

Starý dobrý hit ADHS, takzvaná hyperaktivita, ktorý vymysleli až potom, ako na ňu vyvinuli liek, ako na smrteľnej posteli priznal kajajúci sa medicínsky vynálezca, možno teraz vďaka novému DMS-5 rozširovať podľa potreby. Nepokojné deti ako príslovečný „neposedný Filip“, ktorého nesmrteľnosť zaistil frankfurtský lekár Hoffmann už v roku 1845 vo svojej knihe rozprávok Struwwelpeter, zrejme existovali vždy. Nákazou sa tento syndróm stal až vtedy, keď bol pomenovaný a začalo byť možné medikamentózne ho liečiť. Doteraz sa tak podarilo stanoviť diagnózu ADHS už každému piatemu nemeckému chlapcovi, a každý desiaty následne dostal (z pohľadu Novartis) výborný liek ritalín, ktorý spadá pod (nemecký) zákon o omamných látkach, vo Švédsku je zakázaný na úrovni heroínu.

Teraz však môže obrat priam explodovať, pretože ak doteraz museli byť symptómy ako nepokoj a nedostatok koncentrácie diagnostikované pred 7. rokom života, teraz stačí, keď sa vyskytnú do 12. roku života. Vďaka strave bohatej na živočíšne proteíny a najmä mlieko dosahuje viac ako polovica amerických detí pubertu už pred 10. rokom života. Poruchy koncentrácie a sa však vyskytujú u všetkých pubertiakov a fázy nepokoja u mnohých. Ak budú teraz všetci diagnostikovaní na ADHS, radosť (výrobcu) bude nepochybne obrovská.

Tu by veľmi pomohol prechod na plnohodnotnú rastlinnú stravu, v budúcnosti však zrejme celkom zanikne za liečbou ritalínom, ak páni doktori budú aj naďalej nekritickí k postupom farmapriemyslu.

Dr. Schmiedel píše: „Plošné predpisovanie lieku podliehajúceho zákonu o omamných látkach významnej časti našej mládeže bez znalosti dlhodobých následkov považujem za vedecký pokus obrovského rozsahu, a nechcel by som, aby sa ho zúčastnili moje deti ako pokusné králiky.”

Natíska sa otázka, či nie sú chorí skôr vynálezcovia takýchto diagnóz a ich rozšírenia. Ak príčina inflačnej patologizácie obyvateľstva skutočne spočíva v tom, že čoskoro vyprší platnosť patentov na nové antidepresíva (SSRI), ako sa Dr. Schmiedel vzhľadom na nedostatok iných vysvetlení domnieva, ide skutočne o otvorenie nových trhov? Pri najlepšej vôli ma nenapadá žiadne iné vysvetlenie. Na nezmyselnosť poukazuje Dr. Schmiedel prostredníctvom ďalších diagnóz: pre dojčatá, ktoré začnú kričať sotva prišli na svet, je tu syndróm postuterinného zaťaženia (PUBS) a pre budúcich pacientov, ktorí sa ofenzívne bránia absurdným diagnózam je to syndróm agresívneho pacienta (APS, Aggressive Patient Syndrom).

Nech je to akokoľvek humorne mienené, má to dosť dramatické pozadie. Ak budeme tolerovať takto široké definície psychických porúch a celkom normálne dianie pomocou fantastických názvov označovať za chorobné, v budúcnosti bude detskou hračkou zatvárať nepohodlných ľudí na psychiatriu – situácia, ktorú sme vo východnom bloku kedysi ostro kritizovali, keď napríklad kritika sovietskeho systému Sacharova zatvorili do psychiatrickej kliniky.

U nás by bola načase prinajmenšom politická diskusia, pretože samotný pacient je bezmocný. Ako sa má brániť lekárskym autoritám alebo dokonca psychiatrickým celebritám, ktoré ho vydajú napospas farmapriemyslu?

Úlohou lekárov je bojovať proti tejto mafii, pacientovi naliať čisté víno, a túto príšernú hru či intrigovanie aktívne a ofenzívne bojkotovať. Keď som sa o tom dozvedel a zavesil to na sociálnu sieť, prečítalo si to viac ako 125 000 čitateľov, takže zaujíma to mnohých. V tomto zmysle vyzývam všetkých, tento článok zdieľať a mailovať, aby sa do tejto temnej historky dostalo čo najviac svetla.

Nezašlo to priďaleko už tým, že medikácia školskej medicíny je vďaka umelo vneseným chybám svojich zástupcov a vedľajším účinkom predpisovaných farmák v súčasnosti vo všetkých priemyselných krajinách treťou najčastejšou príčinou smrti? Veď stačí aby lekári štrajkovali a úmrtnosť deprimujúco klesá. Jezuita Ivan Illich napísal už pred desaťročiami knihu „Nemesis medicíny“ (vyšlo v češtine pod názvom Limity medicíny, pozn. prekl.), kde upozornil na vtedy ešte nepredstaviteľne chybné smery vývoja.

Prišiel čas zobudiť sa, a postupne sa to už deje, čo je nádejné. Kto chce, môže prirodzene vidieť aj pozitívne znaky nádeje. Pôst, ktorý bol počas mojich rokov pôsobenia ako lekár školskou medicínou kriticky vnímaný a zosmiešňovaný absurdnými argumentmi, teraz školská medicína začína rehabilitovať. Ruskí lekári ho už desaťročia používali vo vedeckých podmienkach s veľkým úspechom pri tých najťažších telesných a duševných chorobách, ako sa teraz dozvedáme. Americkí vedci ho teraz aplikujú dokonca aj v prípade rakoviny, pretože – čo my pôstni lekári vieme a tvrdíme už dávno – choré bunky oslabuje a zdravé posilňuje. V USA to už slúži ako argument, na nasadzovanie pôstu počas chemoterapie.